Príbeh Radovana Kaufmana v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“

Dožil sa len dvadsiatich piatich rokov, no boli plné túžby po vedomostiach, športových úspechov, nezabudnuteľných zážitkov, lásky a odhodlania motivovať iných. Preto odkaz, ktorý po sebe zanechal Radko Kaufman, paralympijský cyklista svetových kvalít, no predovšetkým obdivuhodný človek, žije stále. Jeho myšlienky, optimizmus a nádej dnes šíri ďalej jeho mama Alena Kaufmanová.

S rakovinou prišiel váš syn prvýkrát do styku ešte ako dieťa, mal len šestnásť rokov, keď museli amputovať nohu. Ako ťažkú situáciu spracoval?

Sám videl, že bez liekov by už nikdy nebol v poriadku, stále sa objavovali nové a nové problémy. Poznačilo ho to a bolo mu to veľmi ľúto, ale zmieril sa s tým. Pochopil, že ide o záchranu života. Ak by sa lekári pokúšali nohu za každú cenu zachrániť a príliš dlho vyčkávali, mohlo sa to skončiť úplne inak.

Videla som veľa Radkových fotografií z neskoršieho obdobia, z triumfálnych športových výkonov aj na stupni víťazov, keď ho dekorovali medailami. Na všetkých je ako jednonožec. Nikdy nenosieval protézu?

Len veľmi zriedkavo. Protéza ho obmedzovala v pohybe a on bol veľmi aktívny a akčný, nevyhovovala mu. Rýchlo sa naučil používať barly a bol na nich pri kráčaní dokonca rýchlejší ako zdraví ľudia.

Je až neuveriteľné, za akú krátku dobu sa vypracoval na úroveň slovenského paralympijského reprezentanta v dráhovej cyklistike, navyše nielen športovca do počtu, ale na špičkového pretekára, ktorý pre svoju krajinu získal víťazstvo na majstrovstvách sveta aj na paralympiáde. Kedy sa rozhodol sadnúť znova aj s obmedzenými pohybovými schopnosťami na bicykel?

Asi po roku po amputácii skúšal lyžovať na Kľaku, už vtedy sa tam hendikepovaným športovcom venoval Peter Matiaško. Radko bol realista, nepočítal s tým, že by lyžoval vrcholovo. Chcel sa len rozhýbať, naučiť sa lyžovať na jednej nohe a žiť znova normálny život.

Hovoríte o lyžovaní, ale kde je bicykel?

Bicyklovanie mu Peter Matiaško navrhol ako doplnkový letný šport. Radko dokonca ani nemal vlastný bicykel, pán Matiaško mu požičal svoj. Ani pri bicyklovaní nepoužíval protézu, naučil sa jazdiť len s jednou nohou a cyklistika ho nesmierne chytila.

Asi áno, veď už v roku 2000 stál na paralympiáde v Sydney na stupni víťazov, dokonca v novom rekorde. Nebáli ste sa ako mama vysokých rýchlostí, v ktorých jazdil?

Čoby nie! Už keď sa ako dieťa len vozil po okolí, vždy som mu vravievala, aby nejazdil rýchlo a on mi vždy odkýval, že nebude. Kým som na neho dovidela, tak to bolo v poriadku, ale keď mi zišiel z očí, bolo všetko inak.

Jeho fantastické medzinárodné úspechy pritiahli aj pozornosť novinárov a médií a vďaka ním sa ešte viac ľudí dozvedelo o nezlomnom jednonožcovi, čo jazdí na bicykli na svetovej úrovni. Stal sa miestnou celebritou?

Áno, ľudia ho spoznávali a blahoželali mu. Ich záujem ho vždy potešil, avšak za nejakú celebritu sa nepovažoval a na sláve si nezakladal. No po návrate z Austrálie ho vítalo celé mesto vrátane primátora a prednostu okresného úradu, bola to naozaj veľká sláva a Radko bol nesmierne šťastný.

Sú ľudia, ktorí ťažké zranenie, úraz, nehodu alebo dlhodobú chorobu spracujú a vyhodnotia ako svoju fatálnu chybu či zlyhanie, padnú do role obete, ktorá si svoj osud zaslúži, v horšom prípade do depresií a pochybností o sebe a zmysle svojho života. Radko sa však po prekonaní rakoviny a amputácii nohy nezačal ľutovať a neutiahol sa pred svetom. Práve naopak – každý jeho čin dokazuje, že bol plnohodnotným človekom.

Naozaj chcel dokázať celému svetu, že hendikepovaní ľudia nie sú iní, majú tiež svoje ciele a ambície a dokážu v živote všetko, čo chcú. Nemal to vôbec jednoduché, pred dvadsiatimi rokmi sa okolie predsa len pozeralo na ľudí s telesným postihnutím inak ako dnes. Radko to chcel zmeniť, trval na rovnakých šanciach pre všetkých, sám sa považoval za úplne „normálneho“ človeka a chcel, aby sa k nemu okolie tak aj správalo.

Motivoval v tomto postoji aj iných hendikepovaných ľudí vo svojom okolí?

Áno, pomáhal im. Radko napríklad navštevoval pána, ktorému tiež amputovali nohu, chodieval však aj na detskú onkológiu a rozprával sa tam s malými pacientmi. Dodával im optimizmus. Neustále bojoval s pokriveným pohľadom na telesne hendikepovaných ako na takmer zaostalých, práve to chcel zmeniť a vykoreniť. Plný eufórie a dobrých nápadov prišiel po majstrovstvách sveta v Spojených štátoch, tam sa vraj k postihnutým ľuďom správali všetci fantasticky. Aj náhodní okoloidúci mu vychádzali v ústrety a ponúkali pomoc, navyše ho brali ako rovnocenného. Preto sa tam cítil tak dobre. Myslím, že práve to ho nakoplo a začal sám pracovať na tom, aby sa situácia zmenila aj na Slovensku.

Krásne a pokojné obdobie však netrvalo tak dlho, ako by si on a jeho blízki priali...

Zistil, že ho často trápi únava, pobolievalo ho rameno, nebol vo svojej koži. Chodieval na najrôznejšie masáže, absolvoval aj RTG vyšetrenie, no lekári si nič zvláštne nevšimli. Až na onkológii zistili, že rakovina sa vrátila. Všetko sa začalo odznova – konzultácie, vyšetrenia, liečba. Radko veril, že chorobu znova porazí, bol optimista, navyše nemal metastázy. Po ďalšej operácii musel ukončiť aktívne športovanie, mal však stále plány, ako sa z toho dostane a znova bude bicyklovať. Ani potom, keď choroba postupovala, nesedel doma a neľutoval sa – aktívny šport vymenil za aktívnu prácu funkcionára. Rozhodol sa aj takým spôsobom odovzdať všetko, čo vedel, ďalším talentovaným športovcom.

(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt ).

 

späť

© Copyright 2017 - 2021 by Slovenský paralympijský výbor

Top