Radovan Kaufman (* 9. apríl 1978, † 16. jún 2003)

Radovan Kaufman bol jeden z najvýraznejších slovenských paralympionikov – zlatý paralympijský víťaz v cyklistike, zakladateľ kampane "Na kolesách proti rakovine".

Po Amputácii pravej nohy pre kostný Ewingov sarkóm v roku 1994 sa rozhodol prekonávať nepriazeň osudu v prostredí športu. Stal sa členom klubu ŠK ZP Remata Handlová, kde ho športovo i ľudsky najviac ovplyvňoval tréner Peter Matiaško. Začínal s lyžovaním, no neskôr ho očarila cyklistika, ktorá ho upútala svojou náročnosťou a množstvom tvrdej tréningovej práce. Jeho poctivá príprava ho denno-denne posúvala k vyšším cieľom a priniesla svoje zaslúžené vyvrcholenie, keď sa na LPH Sydney 2000 stal v disciplíne 1km s pevným štartom v novom paralympijskom rekorde paralympijským víťazom. Predtým sa už však v roku 1998 stal v Colorado Springs v rovnakej disciplíne majstrom sveta.

Radovan absolvoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave s červeným diplomom. Bol zakladateľom kampane „Na kolesách proti rakovine“ keď sa veľmi intenzívne zaslúžil o jej zrod a definovanie jej základných  myšlienok, cieľov a obsahu. Zákerná choroba sa však v roku 2002 vrátila a hoci bol veľkým bojovníkom v živote i športe, tento zápas vo veku 25 rokov bohužiaľ prehral. Kampaň sa odvtedy stala na dlhé roky jedným z najvýznamnejších projektom Slovenského paralympijského výboru. Prostredníctvom kampane sa realizovala zbierka finančných darov na prístroje potrebné pre výskum rakoviny.

Na začiatku roku 2003 prebral z rúk prezidenta SR Rudolfa Schustera vysoké štátne vyznamenanie – Pribinov kríž II. stupňa za zásluhy o rozvoj paralympijského športu. V roku 2005 bol in memoriam ocenený Slovenským paralympijskýn výborom na akcii Paralympionik desaťročia.

V roku 2012 bola za prispenia aktivity Slovenského paralympijského výboru a Mesta Partizánske premenovaná škola, ktorú navštevoval v rodnom meste Partizánske, na Základnú školu Radovana Kaufmana. V roku 2017 bola pri škole odhalená aj socha Radovana Kaufmana, pri ktorej sa každoročne vyhlasujú výsledky súťaže „Zlatý odznak Radovana Kaufmana“. Socha žiakom školy i všetkým účastníkom športovej súťaže pohybovej všestrannosti každoročne pripomenie vznešené princípy Fair Play v živote i športe, ktoré Radovan aktívne presadzoval. Jeho výrok „Dosiahneš všetko, ak chceš“ sa stal silnou motiváciou nielen pre mladú generáciu, ale aj pre všetkých ľudí, ktorí prekonávajú svoje zdravotné znevýhodnenie prostredníctvom športu.

Radovan Kaufman – Jednonožec

(rozhovor s mamičkou Radovana Kaufmana na portáli inakobdareni.sk)

Dožil sa len dvadsiatich piatich rokov, no boli plné túžby po vedomostiach, športových úspechov, nezabudnuteľných zážitkov, lásky a odhodlania motivovať iných. Preto odkaz, ktorý po sebe zanechal Radko Kaufman, paralympijský cyklista svetových kvalít, no predovšetkým obdivuhodný človek, žije stále. Jeho myšlienky, optimizmus a nádej dnes šíri ďalej jeho mama Alena Kaufmanová.

 

S rakovinou prišiel váš syn prvýkrát do styku ešte ako dieťa, mal len šestnásť rokov, keď pre ňu prišiel o nohu. Ako ťažkú situáciu spracoval?

Sám videl, že bez liekov by už nikdy nebol v poriadku, stále sa objavovali nové a nové problémy. Poznačilo ho to a bolo mu to veľmi ľúto, ale zmieril sa s tým. Pochopil, že ide o záchranu života. Ak by sa lekári pokúšali nohu za  každú cenu zachrániť a príliš dlho vyčkávali, mohlo sa to skončiť úplne inak.

 

Videla som veľa Radkových fotografií z neskoršieho obdobia, z triumfálnych športových výkonov aj na stupni víťazov, keď ho dekorovali medailami. Na  všetkých je ako jednonožec. Nikdy nenosieval protézu?

Len veľmi zriedkavo. Protéza ho obmedzovala v pohybe a on bol veľmi aktívny a akčný, nevyhovovala mu. Rýchlo sa naučil používať barly a bol na nich pri kráčaní dokonca rýchlejší ako zdraví ľudia. Je až neuveriteľné, za akú krátku dobu sa vypracoval na úroveň slovenského paralympijského reprezentanta v dráhovej cyklistike, navyše nielen športovca do počtu, ale na špičkového pretekára, ktorý pre svoju krajinu získal víťazstvo na  majstrovstvách sveta aj na  paralympiáde.

 

Kedy sa rozhodol sadnúť znova aj s obmedzenými pohybovými schopnosťami na bicykel?

Asi po roku po amputácii skúšal lyžovať na  Kľaku, už vtedy sa tam hendikepovaným športovcom venoval Peter Matiaško. Radko bol realista, nepočítal s tým, že by lyžoval vrcholovo. Chcel sa len rozhýbať, naučiť sa lyžovať na jednej nohe a žiť znova normálny život.

 

Hovoríte o lyžovaní, ale kde je bicykel?

Bicyklovanie mu Peter Matiaško navrhol ako doplnkový letný šport. Radko dokonca ani nemal vlastný bicykel, pán Matiaško mu požičal svoj. Ani pri bicyklovaní nepoužíval protézu, naučil sa jazdiť len s jednou nohou a cyklistika ho nesmierne chytila.

 

Asi áno, veď už v roku 2000 stál na  paralympiáde v Sydney na stupni víťazov, dokonca v novom rekorde. Nebáli ste sa ako mama vysokých rýchlostí, v ktorých jazdil?

Čoby nie! Už keď sa ako dieťa len vozil po okolí, vždy som mu vravievala, aby nejazdil rýchlo a on mi vždy odkýval, že nebude. Kým som na neho dovidela, tak to bolo v poriadku, ale keď mi zišiel z očí, bolo všetko inak.

 

Jeho fantastické medzinárodné úspechy pritiahli aj pozornosť novinárov a médií a vďaka ním sa ešte viac ľudí dozvedelo o nezlomnom jednonožcovi, čo jazdí na bicykli na svetovej úrovni. Stal sa miestnou celebritou?

Áno, ľudia ho spoznávali a blahoželali mu. Ich záujem ho vždy potešil, avšak za nejakú celebritu sa nepovažoval a na sláve si nezakladal. No po  návrate z  Austrálie ho vítalo celé mesto vrátane primátora a prednostu okresného úradu, bola to naozaj veľká sláva a Radko bol nesmierne šťastný.

 

Na kolesách proti rakovine

Sú ľudia, ktorí ťažké zranenie, úraz, nehodu alebo dlhodobú chorobu spracujú a vyhodnotia ako svoju fatálnu chybu či zlyhanie, padnú do role obete, ktorá si svoj osud zaslúži, v horšom prípade do depresií a pochybností o  sebe a zmysle svojho života. Radko sa však po prekonaní rakoviny a amputácii nohy nezačal ľutovať a neutiahol sa pred svetom. Práve naopak – každý jeho čin dokazuje, že bol plnohodnotným človekom. Naozaj chcel dokázať celému svetu, že hendikepovaní ľudia nie sú iní, majú tiež svoje ciele a  ambície a  dokážu v živote všetko, čo chcú. Nemal to vôbec jednoduché, pred dvadsiatimi rokmi sa okolie predsa len pozeralo na ľudí s telesným postihnutím inak ako dnes. Radko to chcel zmeniť, trval na rovnakých šanciach pre všetkých, sám sa považoval za  úplne „normálneho“ človeka a  chcel, aby sa k nemu okolie tak aj správalo.

 

Motivoval v tomto postoji aj iných hendikepovaných ľudí vo svojom okolí?

Áno, pomáhal im. Radko napríklad navštevoval pána, ktorému tiež amputovali nohu, chodieval však aj na detskú onkológiu a rozprával sa tam s  malými pacientmi. Dodával im optimizmus. Neustále bojoval s pokriveným pohľadom na telesne hendikepovaných ako na  takmer zaostalých, práve to chcel zmeniť a vykoreniť. Plný eufórie a dobrých nápadov prišiel po majstrovstvách sveta v Spojených štátoch, tam sa vraj k postihnutým ľuďom správali všetci fantasticky. Aj náhodní okoloidúci mu vychádzali v ústrety a ponúkali pomoc, navyše ho brali ako rovnocenného. Preto sa tam cítil tak dobre. Myslím, že práve to ho nakoplo a začal sám pracovať na  tom, aby sa situácia zmenila aj na Slovensku.

 

Krásne a pokojné obdobie však netrvalo tak dlho, ako by si on a jeho blízki priali...

Zistil, že ho často trápi únava, pobolievalo ho rameno, nebol vo svojej koži. Chodieval na  najrôznejšie masáže, absolvoval aj RTG vyšetrenie, no lekári si nič zvláštne nevšimli. Až na  onkológii zistili, že rakovina sa vrátila. Všetko sa začalo odznova – konzultácie, vyšetrenia, liečba. Radko veril, že chorobu znova porazí, bol optimista, navyše nemal metastázy. Po ďalšej operácii musel ukončiť aktívne športovanie, mal však stále plány, ako sa z toho dostane a znova bude bicyklovať. Ani potom, keď choroba postupovala, nesedel doma a neľutoval sa – aktívny šport vymenil za aktívnu prácu funkcionára. Rozhodol sa aj takým spôsobom odovzdať všetko, čo vedel, ďalším talentovaným športovcom.

 

Tam niekde vznikla aj idea na podujatie Na kolesách proti rakovine. Dodnes sa každoročne koná a vďaka nemu sa podarilo nielen ľudí rozhýbať, no aj vyzbierať finančné prostriedky na  pomoc onkologickým pacientom. Naplnil sa Radkov sen? Po  návšteve Ameriky doma často rozprával príbeh Terryho Foxa. Aj tento kanadský športovec, dokonca rovnako starý ako Radko, prišiel po nádorovom ochorení kosti o  nohu, no nevzdal sa. Stal sa aktivistom podporujúcim výskum rakoviny a napriek tomu, že nosil protézu, prebehol naprieč celou Kanadou s cieľom získať peniaze na ďalší výskum. Krátko na to zomrel, no takzvané behy Terryho Foxa s rovnakou myšlienkou sa každoročne konajú po celom svete. Aj Radko chcel vymyslieť niečo podobné, niečo, čo by pritiahlo viac mladých ľudí k  športu. Strhol aj ďalších a spolu zorganizovali nultý ročník podujatia Na kolesách proti rakovine. Doteraz sa do všetkých aktivít organizovaných pod touto hlavičkou zapojilo okolo deväťstotisíc ľudí a vyzbieralo sa viac ako dvestotisíc eur. Za ne sa nakúpili prístroje pomáhajúce diagnostikovať nádorové ochorenia. Je to nádherná myšlienka, keď hendikepovaní športovci pomáhajú onkologickým pacientom. Naozaj z  toho vznikol pekný projekt a  je úžasné, že stále funguje. Radko bol pri jej zrode, nultý ročník si ešte vyskúšal, no prvý oficiálny už nestihol. Ale deje sa presne to, o  čom sníval – aby sa z  podujatia Na  kolesách proti rakovine stala akcia, ktorá sa bude každý rok opakovať.

Eva Bacigalová

© Copyright 2018 - 2019 Slovenský paralympijský výbor
Top